Internetová poradňa SP Internetová poradňa SP

Kto čaká, že tu budem hodnotiť, či súdiť rómov, nech ani ďalej nečíta. Nemám na to právo tak, ako si myslím, že na to nemá právo nikto. Chcem sa skôr podeliť o nepatrný postreh, ktorý som si po pár týždňoch trávenia v blízkosti tejto komunity všimol. Nehľadiac na to, že mi to upravilo pohľad na týchto ľudí, ktorých mnohé spája, ale žiaľ aj rozdeľuje. Pretože, každý sme iný či biely, zelený a či máme nádych parížskej modrej.

Denne som ja a moji kolegovia v spoločnosti detí. Schválne nepíšem rómskych detí, pretože deti sú naozaj všade rovnaké, no predsa som si všimol malé rozdiely. Nechcem hovoriť o temperamente, ani o ich kultúre či zvykoch, skôr ma fascinovala jedna výhoda v nevýhode, či ako by som to nazval ...

Prvé týždne, keď som sa pohyboval v ich spoločnosti, trochu ma zarazila ich živočíšnosť, energia, odvaha a temperament, každú chvíľu som očakával nejaký úraz ... pád zo stromu, alebo niečo podobné. Postupne som si na to zvykal a prestal som mať o deti strach, prišlo mi to ako keby mali nad sebou lepšiu kontrolu ako my dospelí. A čo ma jedného dňa dostalo, bolo to, keď som si uvedomil, že tieto deti mi vlastne pripomínajú moje detstvo. Detstvo bez počítačov, mobilov a iných komunikačných prostriedkov, ktoré prirodzenú komunikáciu vlastne zabíjajú, pomáhajú, ale mnohokrát nás zotročujú. Pripomenulo mi to detstvo trávené vonku s kamarátmi, lezenie po stromoch, naháňačky, skrývačky, skákanie cez gumy, švihadlá (keď nie je švihadlo, postačí aj telefónny kábel)...

Detstvo, ktoré moje kolená nezažili deň bez odrenín. Každý večer prichádzam domov z rušného sídliska plnom detí, nemajú to ľahké, ale viete čo, vyzerajú šťastne a naozaj toľko detského smiechu som nepočul a nevidel za posledných pár rokov ako teraz za posledných niekoľko týždňov. Prichádzam na ,,svoje“ sídlisko a vonku je akosi pusto, len pár výrastkov pofajčieva pred internátom, mamička s dieťaťom zababušeným po uši, aby ho neofúklo, dáva pozor aby mu neodbehlo viac ako na pol metra. Naozaj mi začalo byť detí, ktoré majú toho doma dostatok, nejako ľúto. Neuvedomujú si, o čo vďaka digitálnemu a pretechnizovanému svetu prichádzajú. Alebo vďaka niečomu inému ?
Pamätám, keď sme si s kamarátom nemali kde vyhĺbiť jamku na guľky, toľko bolo vonku detí (dnes by mi možno dal niekto pokutu za ničenie trávnika). Asi boli všetky deti doma za počítačom, alebo na nejakom krúžku, kde ich zapísali rodičia, čo je inak v poriadku, len keby im zostal čas na tú spontánnosť akú, ktorú denne vídam na tom ,,druhom“ sídlisku. Hm ... snáď sa to zlepší. Myslím si totiž, že všetko je v nás – ľuďoch – rodičoch.

A na záver ešte malý postreh. Že niektoré deti sú zlé ... áno, niekedy máte ten pocit, ale uvedomil som si jedno, oni sú zlé, len keď kopírujú dospelých, aj tie ,,zlé“ deti totiž keď sa občas zabudnú, stávajú sa z nich dobré deti. Vtedy mám pocit, že sú sami sebou, som presvedčený, že to nie je len pocit, ale že je to ich prirodzenosť. Deti po nás opakujú ... ako veci dobré, tak aj zlé, pokarhajme ich, veď nič iné nám neostáva, ale za dobré ich stonásobne pochváľme, budeme dúfať, že rozpoznajú výhody a skúsme ich rozpoznávať aj my.

Autor článku a fotografií: Peter
zverejnila: -rk- 

Návštevnosť

Spolu:237131
Včera:55
Dnes:1