Internetová poradňa SP Internetová poradňa SP

Neviem, či je ešte niekto, kto nezaregistroval prenesmierne ťažké obvinenia nášho centra Oco, mama a ja, ktoré funguje fyzicky v Prešove. Byť 5 dní v hlavných správach, to sa len tak niekomu nepodarí. Ak to neprežívate, je to zaujímavé. Ak to prežívate, tak to zasiahne Vás, Vašu rodinu, priateľov, aj bežných ľudí, ktorých bežne stretávate. Rozhodla som sa o tom písať a budem popisovať všetko, čo zažijem. Pretože je to jedna obrovská šialenosť.

Mediálny tlak narastá. Vlastne trvá celý týždeň. Od pondelka do piatku. Aká významná pozornosť. Ďakujeme, že môžem slúžiť na verejnú mediálnu predvolebnú kampaň, niekto tak obyčajný, ako som ja. Obvinenie z korupcie dostalo svoje reálne kontúry a nás obháňa Úrad na boj s korupciou a organizovaným zločinom. Nemusím sa brániť a nemusím sa ani vyjadrovať, ale aj môžem. Už aj tak je táto celá kauza pre naše centrum likvidačná. Nejaká hlava padnúť musí a naša to bude s veľkou pravdepodobnosťou. Síce po kontrole sme dostali nedostatky odstrániť do 09/2016, ale po prevalení, že je moja osoba terorista, je to inak.

Takže som sa rozhodla písať, čo sa deje. Nemusím tým otravovať média, lebo mňa aj tak vystrihnú a postrihajú ako potrebujú (okrem JOJ TV, za to pani redaktorke ďakujem za férovosť) Niektoré veci sa budem snažiť vysvetliť, k niektorým poviem svoj názor a asi kopec pocitov. Nech to dopadne akokoľvek, hon na čarodejnice začal a ja nemôžem pre prospech ostatných urobiť nič, len o tom písať. Chystajú sa ma upáliť, tak si z toho zoberte každý, čo potrebujete, lebo viem, že v podobnej situácii nie som jediná ani sama.

Takže začíname. Najagresívnejší mediálny útok znie, že sme organizovaná skupina, ktorá pre peniaze diagnostikuje účelovo rómske deti, pretože škola má za nich peniaze, z ktorých nám musí určite niečo prihodiť. Ak to čítate v knihe, je to zápletka. AK to prežívate, sledujete svoju tvár v hlavných správach celý týždeň, tak si hovoríte, že to je hádam tá najšialenejšia vec, ktorá sa Vám v živote stala. Lebo asi fakt šialenejšia nebola. Neviete vôbec čo cítite, len sa Vám v pravidelných intervaloch obracia žalúdok. Nič. Hlava nepracuje, vnútro necíti. Je to ako film. Len telo sa potrebuje toho hnusu zbaviť. Počúvate o sebe ako hyene a neviem o čom, aj keď kontrola kontrolovala deti, ktorých som sa ja ani nedotkla. Riadim centrum z posledných síl a keďže kapitán opúšťa svoju loď posledný, tak sa snažím držať ešte nejaké kormidlo. Ale zdá sa, že mizerne.

A realita obrovskej organizovanej skupiny?

V januári a februári prebehla diagnostika 13 rómskych detí v Rokycanoch našou kolegyňou. Podozrenie z korupcie vzniklo tak, že sme spájaní s bývalým úradníkom Petrom Švaňom, ktorému mala naša kolegyňa, údajne na jeho želanie, vyšetriť účelovo deti v Rokycanoch. Pán Švaňa niekedy v januári volal na náš služobný mobil a opýtal sa, či poskytujeme psychologickú diagnostiku deťom. Kolegyňa mu vysvetlila naše služby a jeho odkaz znel, či našej kolegyni môže zavolať riaditeľka zo školy z Rokycian. Žiaden iný telefonát, čo je na polícii overiteľné a už hádam aj overené, nikdy nebol. Keby volal mne, ani netuším, že je úradník. Do telefónu sa s tým asi nechválil. Ja by som si pravdepodobne jeho meno nepamätala hneď po položení telefónu. Kolegyňa si pamätala, dokonca sa s ním niekedy naposledy pred 20timi rokmi aj rozprávala. Ak sa nás obe opýtate ako vyzerá? Nevieme. Ja ani z TV, pretože reportáže nepozerám. Potrebujem fungovať. Zaregistrovať, aký má daný človek vzťah a prepojenie ku škole v Rokycanoch, to by bola úloha na ťažkého jasnovidca.

Ale čo teraz? Koľkokrát denne nám zazvoní telefón, cudzie číslo, kde sa niekto opýta, čo robíme a či by mohol naše služby využiť, pre seba alebo niekoho známeho. Koľkokrát na ulici stretneme známych, ktorí sa opýtajú, či môžu naše telefónne číslo posunúť niekomu, kto to potrebuje. A kto má aké vzťahy medzi sebou, to ani netušíme. Čo sa ale v tejto chvíli zdá ako nebezpečné je vôbec dvíhať telefón s cudzím číslom. Ako môžeme vedieť, kto nám volá a za akým účelom? Čo ak by chcel využiť práve naše služby? Ako máme odpovedať? „Nepovieme Vám, čo robíme, lebo to môže byť použité proti nám.“? „Kto ste? Na akom poste pracujete a prečo sa pýtate zrovna nás na naše služby?“ Ak by mi klient kládol podobné otázky, okamžite ho posielam k psychiatrovi. Tak ako máme vlastne reagovať, aby sme sa podobným situáciám vyhli? Je na to recept? Rada to urobím, ale ako? Lebo dnes nás naháňa Úrad boja proti korupcii a organizovanému zločinu.

Splnomocnenec vlády je zo strany Obyčajných ľudí. Ja neviem, považujem sa za obyčajného človeka. Ale ja by som svoj dohad nemohla prezentovať na tlačovej besede plnej médií ako fakt a dokonca ešte predtým, ako svoje podozrenie vôbec ohlásim orgánom činnými v trestnom konaní. Aj tak by som asi čakala, čo povedia, či sa náhodou nemýlim. Načo zbytočne niekomu poškodiť. To nie je môj štýl obyčajného človeka. Ani by som nemohla podávať podnet priamo na generálnu prokuratúru. Pre mňa platia totiž zákony obyčajného človeka, že to môžem urobiť len na polícii, prokuratúre alebo súde. Odo mňa generálna prokuratúra žiaden podnet neprevezme, dokonca ani vtedy, keď mám podozrenie z ohovárania s veľmi vážnymi dôsledkami.

Ja by som si nemohla zaplatiť tím ľudí, ktorí by tak šikovne vybrali informácie z jednej správy vytvorenej inšpekciou a rozložili ich ako podnet do médií na 5 dní a pravdepodobne viac. Väčšinou si vytváram stratégie sama a sú nezaplatiteľné. Najideálnejšie na súčasný deň, ktorý sa aj tak rýchlo mení. Ako odnesiem deti do školy, ako pre nich prídem, čo musím urobiť v robote, čo nakúpim a navarím, ako sa zabavíme večer a ako naženiem svoje 6 ročné deti konečne do postele. Dnes sa k tomu pridali aj starosti, ako sa postarať o klientov, ktorí mi stále veria, aby pri odchode z centra nestáli zoči voči kamerám, či mám riešiť výpoveď z nájmu, či mám plniť opatrenia uložené inšpekciou a namiesto zábavy musím vybaviť asi 20 telefonátov po hlavných správach. To je môj život. Ktovie, ako vyzerá život človeka, ktorý aj vo mne vidí organizovaného zločinca a okolo seba samé organizované skupiny. To neviem, ja som len taký obyčajný človek s obyčajným životom.

Pokračovať budem v ďalšej kapitole v tom, prečo boli deti diagnostikované ako boli... ak sa neudeje ešte nejaká ďalšia šialenosť, ktorá si vyžiada svoju pozornosť v kapitole 2. Takže nabudúce.

(Zdroj: http://www.csppomaja.eu/6-ako-zazivam-hlavu-xxii)
Autor: Gabriela Bačová
zverejnila: -rk-

Návštevnosť

Spolu:236267
Včera:65
Dnes:59